Hlasy našich predkov: Prečo stále nemáme slovenskú národnú fonotéku?
Myšlienka zachovať pre budúce generácie hlasy významných osobností slovenskej kultúry, vedy a politiky nie je žiadnou novinkou. Vedeli ste, že napríklad už v roku 1938 ju vyslovil známy slovenský spisovateľ Ľudo Zúbek. V denníku Slovenský hlas 18. februára toho istého roku sa v článku s názvom O slovenskú národnú diskotéku vyslovil za zriadenie národnej fonotéky, kde by sa uchovávali zvukové záznamy tých najvýznamnejších Slovákov. Podľa Zúbeka by sa týmto spôsobom zachovali nielen ich slová, ale aj ich jedinečný hlas, čo by nám umožnilo priblížiť sa k ich osobnostiam oveľa intenzívnejšie. Podobné myšlienky neskôr zopakoval aj dr. Ľudovít Januška v roku 1957 vo svojej práci O potrebe slovenskej diskotéky.
Zúbek okrem iných v tomto článku napísal: „Malo by byť snahou príslušných našich kultúrnych inštitúcií, aby boli na gramofónových platniach zachytené hlasy všetkých umelcov, vedcov, politikov a pod. Doteraz túto prácu koná Československý rozhlas. Mala by sa tejto práce chopiť ešte nejaká iná inštitúcia. Veď by vôbec nebolo na škodu, keby hlas vynikajúceho človeka sa zaznačil aj na dvoch platniach, na každej s iným textom, teda keby jednu platňu mal rozhlas a druhú inštitúcia, ktorá by sa starala o národný gramofónový archív slovenský.“1
Napriek týmto vznešeným cieľom sa však Slovenskú národnú fonotéku nikdy nepodarilo zriadiť. Dôvodov je pravdepodobne viacero. Možno to bol nedostatok financií, možno nedostatok záujmu zo strany zodpovedných inštitúcií, alebo možno aj kombinácia oboch faktorov.
Dnes, v ére digitálnych technológií, by zriadenie národnej fonotéky bolo oveľa jednoduchšie a lacnejšie ako v čase Zúbeka a Janušku. Zvukové záznamy by sa mohli ukladať na digitálne nosiče a sprístupňovať verejnosti cez internet. Tým by sme vytvorili cenný zdroj informácií pre historikov, lingvistov, ale aj pre širokú verejnosť.
Neexistencia slovenskej národnej fonotéky je však nielen zanedbaním kultúrneho dedičstva, ale aj stratenou príležitosťou. Mnohé významné osobnosti už, žiaľ, nie sú medzi nami a ich hlasy sú nenávratne stratené. Zriadením národnej fonotéky by sme mohli aspoň čiastočne napraviť túto stratu a umožniť budúcim generáciám spoznať našich predkov tak, ako ich nepoznali doteraz.
Mnohé iné krajiny, ako napríklad Česko, Poľsko či USA, majú svoje národné fonotéky už niekoľko desaťročí. Tieto archívy slúžia nielen ako cenné zdroje pre výskum, ale aj ako platformy pre popularizáciu kultúrneho dedičstva. Vďaka nim sa môžeme dozvedieť viac o histórii, jazyku a kultúre týchto národov.
1) ZÚBEK, Ľudo. O slovenskú národnú diskotéku. In: Slovenský hlas: nezávislý, politický, kultúrny a hospodársky denník. 18. 2. 1938, 1(40), s. 9.