K periodizácii slovenskej populárnej hudby a jazzu (3)
Aj po 50 rokov môžeme skonštatovať, že tieto piesne predstavujú historicky overenú hodnotu, pretože ich recepcia žije dodnes. Historický prelom úspešnosti a etablovania slovenskej populárnej piesne roku 1955 sa však udial vďaka vnútornému vývoju a profesionalizácii slovenskej scény z interpretačného hľadiska – formovanie orchestrov, čerpajúcich z dobových európskych orchestrov populárnej hudby sweet music, swingových big bandov európskej a americkej proveniencie. Základ pre takúto profesionalizáciu tanečnej hudby tvoril 50 členný Tanečný orchester bratislavského rozhlasu (1954), ďalej to boli orchestre Jána Siváčka, Jaroslava Laifera a Gustáva Offermanna.23 Tomuto vyvrcholeniu na autorskej a interpretačnej scéne slovenskej populárnej hudby však predchádzal vnútorný vývoj estetického a recepčného skladateľského myslenia medzi modelom salónnej hudby, vychádzajúcej z tradície európskej hudby a modelom spojenia ľudovej hudby s novými tanečnými útvarmi, ktorý sa odohral ešte koncom 40. rokov. Dokumentujú to 2. zjazd československých skladateľov a hudobných vedcov v máji roku 1949 a 1. pracovné stretnutie zjazdu slovenských skladateľov v Trenčianskych Tepliciach v júni 1949.24 Na jednej strane došlo k opusteniu tradičného modelu zábavnej hudby, vychádzajúcej z tradícií 19. storočia, na druhej k uprednostneniu importovaných prvkov nových tanečných útvarov, avšak na princípe spojenia so slovenskou ľudovou hudbou. Ideológia umenia a kultúry diktovaná zhora podčiarkovala ľudovú tanečnú tradíciu ako „najlepšie vyjadrenie novej formy rodiacej sa socialistickej zábavy“.25 „Víťazný február roku 1948“ nastolil nové požiadavky zrozumiteľnosti, ľudovosti, širokej komunikatívnosti a optimizmu. Vďaka tomu sa zdôrazňoval význam masovej, budovateľskej piesne a estrádnej piesne. Išlo o ideologicky podfarbenú piesňovú tvorbu, ktorá bola umelo forsírovaná v duchu dobovej politiky. Nová mladšia autorská generácia (Ján Siváček, Pavol Zelenay, Jaroslav Laifer, František Havlíček, Tomáš Seidman, Bohumil Trnečka, Ľudovít Štassel, Gejza Toperczer, Milan Novák) preferovala swingový model tanečnej hudby s novými modernými aranžmánmi, nástrojovými sekciami big bandu, kompozičnými postupmi swingu, na rozdiel od staršej generácie, ktorá bola zástancom tradičnej zábavy salónnej hudby. Obecenstvo však na model spojenia nových tanečných prvkov jazzu a neskôr rocku nebolo dostatočne pripravené. Odzrkadlilo sa to najmä v popularite táng a valčíkov ešte roku 1955.
Na improvizačné praktiky kinohudby, skúsenosti barových klaviristov, revuálne typy zábavy v nočných podnikoch ešte predvojnovej Československej republiky, nepriamo nadviazali varieté v kaviarni Tatra, známe ako Tatra revue v rokoch 1957 – 61. Tu dostali priestor aj iné žánre než tanečná hudba. Patrili k nim moderný jazz, swing, tradičný jazz, šansón.26 Roku 1959 sa uskutočnil I. zjazd Zväzu slovenských skladateľov, kde sa oficiálnou cestou „zhora“ riešili problémy tanečnej hudby a malých hudobných foriem, ktoré mali predstavovať dôležitý medzistupeň k pochopeniu veľkých hudobných foriem. „V duchu záverov I. zjazdu Zväzu slovenských skladateľov postupne všetky inštitúcie urobili opatrenia, ktoré mali zvyšovať kvalitu malých hudobných foriem. Najintenzívnejšie sa o to usilovali pracovníci rozhlasu. 31. marca usporiadali seminár s účasťou tvorcov a interpretov. … Riešili sa tu aj také otázky, súvisiace s malými hudobnými formami, ktoré do pôsobnosti rozhlasu nepatrili. Potreba výučby kompozície tanečnej hudby na VŠMU a na konzervatóriu, starostlivosť o textárov, lektorovanie a schvaľovanie skladieb, kontrola repertoáru hudobných súborov v zábavných podnikoch, vyjasnenie rysov modernosti a národnosti v tanečnej piesni, starostlivosť o mladých spevákov v tanečnej piesni, pomoc pri vytváraní podmienok na rozširovanie počtu profesionálnych telies špecializujúcich sa na žánre zábavnej hudby a podobne.“27
Ešte v polovici 60. rokov sa tanečná a zábavná hudba v rozhlasovej produkcii v repertoári orientovala na ľudovú hudbu, tanečnú pieseň a beat. Rovnaký trend bol aj v hudbe amatérskych vidieckych skupín, ktoré účinkovali na tanečných zábavách. Takže, roku 1963 môžeme hovoriť o existencii tanečnej hudby, jazzového žánru, prvých rockových prienikov a existencii country and western music, širšiu odozvu však z týchto žánrov mal len rock a pop music. Roku 1966 sa podľa Šoltýsa rozširuje big beat, ale v prejave mnohých skupín sa miešajú „beatové prvky s tanečnou pesničkou swingového typu.“28 Patrili k nim pieseň Braňa Hronca: Lampióny už dávno zhasli v podaní Marcely Laiferovej a Jany Belákovej (1963).29 Roku 1964 Slovenský ústredný výbor Zväzu mládeže usporiadal v Bratislave celoslovenskú prehliadku tanečných a džezových orchestrov. Prehliadka trvala tri dni. „Prvé miesto získal big band zo Žiliny pod vedením Ing. R. Mašlonku, z revivalových súborov Revival Jazz Band z Bratislavy, z tanečných súborov sa na 1. mieste umiestnila skupina zo Závodného klubu Niklovej huti v Seredi. Osobitú kategóriu tvorili big–beatové skupiny. Z nich sa najviac páčili Prúdy.“30
Vznik slovenského rocku sa viaže na formovanie hard rockových skupín Prúdy (1963) a The Beatmen roku 1964. Prvé výraznejšie eseje popularizačného charakteru o histórii slovenského rocku sú uverejnené v časopise Slovenská hudba roku 1994. Autori príspevkov, Marian Jaslovský a Iveta Pospíšilová, vychádzajú z autentických svedectiev, získaných na základe interview a dobových kritík. Ich datovanie začiatkov slovenského rocku je však úzko viazané s existenciou týchto dvoch skupín. Pôsobenie ďalších rockových formácií na Slovensku nie je zdokumentované a reflektované. Scénu dotvárali skupiny Jolana (1963), neskôr Players (1966) a začiatkom 60. rokov len v Bratislave údajne pôsobilo 38 „ambicióznych a pomerne známych súborov“31. Obaja autori, Jaslovský a Pospíšilová, sa však nevyhli konfrontácii s českou scénou. Pospíšilová konštatuje, že do Bratislavy prišla beatová horúčka o dva roky neskôr ako do Prahy,32 pretože v čase prvých verejných vystúpení Prúdov, mali už české skupiny výrazné úspechy za sebou. Predpokladáme, že tým myslí výraznejšiu recepciu slovenských rockových formácií, ktoré však skôr poukazujú na nedostatočnosť rozvinutých podmienok v slovenskom hudobnom prostredí, než skutočný záujem obecenstva. The Beatmen vystúpili r. 1965 v máji v Prahe. Jiří Černý v Mladom světe napísal článok pod názvom Lepší než Olympic, kde ich hodnotili ako najlepšiu skupinu, pretože tvorivosťou predbehla i špičku českého rocku, ktorú predstavovala skupina Olympic Petra Jandu.33 The Beatmen (Marián Bednár – basg., Miroslav Bedrik – spriev. guit., D. Ursiny – lead guit., voc., comp., Peter Petro – dr.) bola prvá agentážne zastupovaná slovenská rocková skupina, ktorá veľa hrávala a mala svojho manažéra (Peter Tuchscher). Skupina Prúdy hrávala na študentských podujatiach a v polovici 60. rokov nahrala prvé snímky v Československom rozhlase v Bratislave. V roku 1967 do Prúdov nastúpil Marián Varga a vystúpili v programe Lasicu a Satinského Večer pre dvoch (1967). K ďalším skupinám rockovej beatlmánie patrili Soulmen Deža Ursinyho (1966), New Soulmen (1968 – 69), Provisorium (1969). Až do roku 1971 písal Dežo Ursiny texty v angličtine (prvé písala údajne jeho matka). Players Ľubomíra Beláka imitovala skupinu Shadows, pôsobila v rokoch 1966 – 68 a v tom období nahrala aj snímky v rozhlase. Medzi ďalšie výrazné umelecky zrelé rockové formácie patrili Prúdy Pavla Hammela, Collegium musicum Mariana Vargu (1969), neskôr skupina Fermáta (1972).
Do tohto obdobia patrí aj vznik bluesového podhubia na Slovensku v podobe Blues Five roku 1967. So skupinou Blues Five získal Peter Lipa roku 1968 ocenenie Objav festivalu na 2. československom beatovom festivale v Prahe.
Novým pokračovaním tradície varieté v predchádzajúcich Tatra revue (1957 – 61) bola komická dvojica Lasica a Satinský, kde vystupovali už počas študentských čias. Na pôde kabaretných predstavení v politickej satire programu Milana Lasicu a Júliusa Satinského: Večer pre dvoch Divadlo na korze v Bratislave (1967 – 71) hrala hudba dôležitú úlohu. Texty piesní Milana Lasicu z tohto obdobia sú na LP Zora Kolínska: Verše písané na vodu (Opus 1971). Následkom udalostí po roku 1968 a konsolidácie spoločnosti musela táto dvojica ukončiť svoje účinkovanie. Útočište našli na Morave v divadle Večerní Brno (1971 – 72). Od roku 1978 s nimi spolupracoval Jaro Filip, ktorý vychádzal z blues a folku.
Na pôde malých javiskových scén sa prezentovali po Hane Hegerovej ďalší predstavitelia šansónu – Zoro Laurinc (narod. 1949) od roku 1965, keď sa stal víťazom televíznej súťaže Zlatá kamera v kategórii šansónu, Emília Došeková (1937), ktorá vstúpila do hudobnej scény roku 1969 v spolupráci s Ladislavom Gerhardtom. V týchto vývojových líniách sa začína na Slovensku miešať kategória šansónu s folkovým hnutím. Oficiálne verejnosť, aj to len jej úzky okruh obecenstva, reflektovali existenciu slovenského folku, ako protest songu, od vytvorenia pesničkárskeho združenia Slnovrat roku 1979 v Bratislave v klube U Rolanda.
Country and western k nám preniká už v 50. rokoch ako amatérske hnutie nadšencov. Podľa oficiálnych tvrdení predstaviteľov Slovkoncertu (vznik 1969), podobný názor zastával aj Igor Wasserberger roku 198034, v tejto oblasti neboli profesionálne disponovaní umelci, vhodní na prezentáciu. Igor Wasserberger píše o špecializácii skupiny Jazdci na typ hudby country and western od roku 1969.35 Otázkou zostáva do akej miery išlo o lobbing a netransparentnosť pri vyhľadávaní talentov v tomto žánri. Vzhľadom na monopolné postavenie českého Supraphonu s nepružnou slovenskou bratislavskou pobočkou, kompetencie vydavateľstiev na Slovensku suploval rozhlas v Bratislave. Z toho dôvodu mnohé archívne nahrávky sú súčasťou štátneho rozhlasu a doteraz neboli vydané na zvukovom nosiči. Zo sekundárnych prameňov však vyplýva, že táto scéna jestvovala, ale nie je zdokumentovaná v teoretickej reflexii36. Prvé profesionálne zjavy, ktoré nahrávali na platne, sa objavujú až po roku 1989. Napríklad v decembri 1974 sa konala Prehliadka country and westernových súborov v Bratislave, ktorou sa „položili základy pravidelných vystúpení skupín tohto hudobného žánru.“37 Usporiadali ho pracovníci Záujmovo umeleckej činnosti Obvodného kultúrneho a spoločenského strediska Bratislava III. „Na decembrovom koncerte sa predstavilo celkove šesť skupín: Dostavník, Teton, Rákosníci, Kormorány, Folk a W-klub. Ich vystúpenia ukázali, že pod country and westernovou a folkovou hudbou rozumejú širokú paletu piesní najrôznejšieho charakteru, niekedy až vybočujúcu z rámca vymedzeného hudobného žánru. Spomedzi zúčastnených súborov zaujali najmä Rákosníci, ktorí sa úspešne prezentovali na Lune ´74, kde zvíťazili v autorskej súťaži s piesňou Trieska. Skupina Folk získala ovácie publika za predvedenie úsmevnej piesne Karol. Väčšina súborov má dobrú amatérku úroveň a perspektívy ďalšieho rastu. Prehliadku možno považovať za vydarené podujatie a nebolo by na škodu, keby sa tu zjavili aj mimobratislavské súbory.“ O „masovom hnutí návratu do prírody“ hovorí Laco Šoltýs začiatkom 60. rokov, ktorá sa prejavila vo vlne westernov a trampských piesní“ a údajne z desiatok slovenských pesničiek väčší ohlas získala len Lánikova: Akordy na oheň (1963), Táborák(1963).38 Ďalej vlna westernu pokračovala v polovici 60. rokov piesňami stredného prúdu: Ján Melkovič – Tornádo nad Hornádom, Hučí voda, hučí, Po lese túla sa pieseň, Ľudovít Štassel – Savana spí, Jimmy a Smutná Anne.39 Išlo tu o odraz amatérskej scény v strednom prúde, ale nie o vývoj samostatného žánru.
23Ladislav Šoltýs: Piesne nášho storočia, In: Populár roč. VII/1975, č. 1, s. 17
24„Staršia časť skladateľov uprednostňovala lyrické motívy s dominujúcou melodikou vybudovanou na národnej báze a s tradičným rytmickým podkladom. Druhá skupina skladateľov, zväčša vekove mladšia, uznávala potrebu nadväzovania na ľudovú tanečnú tradíciu s dôrazom na čo najlepšie vyjadrenie novej formy rodiacej sa socialistickej zábavy.“ Ladislav Šoltýs, Polstoročia slovenskej populárnej hudby. Hudobné križovatky. XII. časť, In: Populár XV/1983, č. 12, s. 22
25 Ladislav Šoltýs: Polstoročie slovenskej populárnej hudby. Hudobné križovatky. XII. časť, In: Populár XV/1983, č. 12, s. 22.
26Igor Wasserberger: 30 rokov slovenskej populárnej hudby. In: Hudobný život VII/1975, č.13, s. 5
27Ladislav Šoltýs: Piesne nášho storočia. In: Populár roč.VII/1975, č. 6, s. 18
28Ladislav Šoltýs: Piesne nášho storočia.In: Populár roč. VIII/1976, č. 2, s. 38
29Ladislav Šoltýs: Piesne nášho storočia. In: Populár VII/1975, č. 10, s. 23
30Ladislav Šoltýs: Piesne nášho storočia. In: Populár VII/1975, č. 11, s. 22.
31Vladimír Brožík, František Hora, sprievodný text na LP Beatová horúčka 1965 – 70, Opus 1989
32 Iveta Pospíšilová: Skupina Prúdy – jej miesto v kontexte slovenskej populárnej hudby a jej prínos. In: SH, č. 2, roč. XX, 1994, s. 247 – 257
33 Marian Jaslovský: Dežo Ursiny a jeho výstupy na Modrý vrch. In: Slovenská hudba č. 2, roč. XX, 1994, s. 217-226.
34 Antonín Matzner, Ivan Poledňák, Igor Wasserberger a kol.: Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby, Supraphon, Praha 1980, 1983, heslo Moderní populární hudba V. – dějiny, Slovensko, s. 277 – 281 (autor hesla Igor Wasserberger)
35Igor Wasserberger: heslo Moderní populární hudba V. dějiny, Slovensko, s. 280, in: Antonín Matzner, Ivan Poledňák, Igor Wasserberger a kol.: Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby, Supraphon, Praha 1980, 1983
36 Píše o nej už Jozef Kresánek, aj keď nemenuje konkrétne osobnosti a skupiny. Jozef Kresánek: Sociálna funkcia hudby, Bratislava 1961
37 (vm): Country and western. In: Populár č. 2/1975, roč. VII, s. 19
38 Ladislav Šoltýs: Piesne nášho storočia. In: Populár roč. VII/1975, č. 10, s. 23
39 Ladislav Šoltýs: Piesne nášho storočia. In: Populár VIII/1976, č. 1, s. 35