Slovenská populárna hudba – vymedzenie pojmu (1)
Slovenská populárna hudba, v zmysle pop music, sa začala rozvíjať v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Jej vývoj bol podmienený vývojom populárnej hudby v západných krajinách, ale aj politickým usporiadaním vo svete. Slovensko má za sebou viac ako sedemdesiatročnú spoločnú históriu s Českou republikou, podstatnú úlohu vo vývoji slovenskej populárnej hudby hral teda aj vplyv kultúrnych väzieb v bývalom Česko-Slovensku. Každé obdobie je charakteristické nástupom rôznych generácii hudobníkov, skladateľov, alebo textárov.
Slovensko v priebehu desaťročí prešlo viacerými kultúrnymi, spoločenskými a politickými zmenami, ktoré sa vo viacerých prípadoch diametrálne odlišovalo. Na začiatku 20. storočia bol vývoj slovenskej populárnej hudby spätý s vývojom populárnej hudby v centre Európy, neskôr sa slovenská hudobná tvorba dostala pod vplyvy totalitných vládnucich štruktúr. V období Slovenského štátu, v priebehu II. svetovej vojny, na slovenskú populárnu hudbu vplývala koaličná fašistická diktatúra Veľkonemeckej ríše. Po skončení vojny sa Slovensko dostalo do izolácie vytvorenej tzv. Železnou oponou. Populárne osobnosti, teda aj osobnosti populárnej hudobnej scény boli interpretmi určitých názorov a svojou popularitou združovali skupiny mladých ľudí, fanúšikov. V niektorých prípadoch bol tento fenomén hrozbou pre totalitné vládnuce štruktúry, bol možnosťou pre vznik opozične ladených organizovaných skupín mládeže. Tento stav nebol počas histórie Slovenského štátu, ale aj obdobia vlády jednej politickej strany žiadúci. Vývoj a vznik novej vlny populárnej hudby výraznejšie ovplyvnila situácia okolo Pražskej jari na konci 60. rokov. Po obnove demokratického systému riadenia štátu, ktorú zahájili udalosti okolo Zamatovej revolúcie v roku 1989, sa slovenská hudobná scéna dostala pod tlak rozvinutého západného hudobného priemyslu, na ktorý nebol slovenský monopolný hudobný trh pripravený...
1920 – 1948
Populárna hudba v období po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie do roku 1948 patrila v novovzniknutých krajinách k žánru a subžánrom džezu. Do českých krajín sa džez začal dostávať už pred prvou svetovou vojnou. Spoznávali ho väčšinou mladí šľachtici, pre ktorých bola znalosť tohto žánru vecou prestíže. Ďalšími vyznávačmi džezu boli príslušníci umeleckej inteligencie, ktorí sa s džezovou hudbou stretli počas štúdií v Mníchove, či v Paríži. Prinášali domov správy o nových tancoch a kabaretnej zábave, ktorá sa do Európy dostávala zo Spojených štátov. Priťahovala ich exotika, drsnosť ragtime, ktoré boli v kontraste so zaužitým sentimentom európskeho gýča. Nadchýnala tým umelcov, hlavne spisovateľov, ktorí dokázali vzletne popisovať svoje dojmy. Hudobníkov tento žáner začal priťahovať až neskôr. V priebehu 20. rokov sa o džezovú hudbu začal zaujímať stále širší okruh ľudí. Pre intelektuálne založenú mládež sa džez stal záležitosťou módy. Európski fanúšikovia žánru vnímali efektnú stránku toho hudobného žánru, nie sociálne pozadie jeho vzniku.
Džez po rozpade Rakúsko-Uhorska do bývalej ČSR k širšiemu publiku dostával vďaka masovokomunikačným prostriedkom. Neprichádzal priamo zo Spojených štátov, ale prenikal k nám skôr cez médiá zo Spojeného kráľovstva. Spočiatku bol reprodukovaný z gramofónových platní, neskôr sa šíril éterom cez vysielania rozhlasových staníc. Viacnásobné opakovanie skladieb v rozhlase podmienilo vznik šlágrov. Došlo k spojeniu medzi gramofónovým priemyslom a rozhlasovými spoločnosťami. V roku 1929 sa po prvý raz na našom trhu objavilo prvé hudobné (gramofónové) vydavateľstvo Esta, ktoré vzniklo z niekdajšej filiálky zahraničného distribútora Ultraphon. S novou hudbou prichádzal do zábavných podnikov aj nový tanec, kabarety typu Montmartre sa stali módnou záležitosťou, ktorá sa z Prahy s pomocou putovných turné orchestrálnych telies dostala aj do Bratislavy. Aj vďaka mladým pražským študentom ako bol Jiří Voskovec, Jan Werich, neskôr aj absolvent konzervatória Jaroslav Ježek začal džez znieť aj na Slovensku v zrozumiteľnom jazyku. Hudobná zábava podávaná v humornom podtexte získala pre poslucháča ďalší, atraktívny rozmer. S pribúdaním diktátorských vodcov v 30. rokoch sa do textov piesní dostávala satira, džez sa stal súčasťou angažovanej tvorby. Popularita tohto žánru bola ale dominantná viac u obyvateľstva väčších miest za riekou Moravou.
K silnejšiemu prieniku džezu na naše územie došlo až na prelome 30. a 40. rokov spolu s érou swingu. Slovenská populárna hudba sa vyvíjala na pozadí rozvoja populárnej kultúry európskeho zábavného priemyslu. Ďalšou podstatnou zložkou pre jej podmienený vývoj bola kultúra prezentovaná divadlách, kaviarniach a kabaretoch európskych centier ako bola Paríž, Viedeň, Budapešť a Berlín s divadelným a hlavne operetným repertoárom. Na slovenskom vidieku bol súčasťou života ľudí folklór, populárna hudba mestského typu na vidiek výraznejšie neprenikala.
Vzácnymi výnimkami boli mestá Košice a Bratislava. V Košiciach už v 20. rokoch vznikali prvé kaviarne a podniky napodobňujúce západný štýl, v ktorých hrávali často cigánske kapely, kopírujúce dobové šlágre, a hudobný štýl moderných tancov ako boli shimmy, two step, tango, charleston, či samba.
V Bratislave sa zábavnými strediskami stávali viechy a tzv. koncertné kaviarne. Často v nich hrávali študenti hudobných škôl, konzervatória, hudobníci s klasickým hudobným vzdelaním, z rómskych hudobníkov to boli tí, ktorí poznali noty. Prvý nočný bar s názvom American Bar bol v Bratislave založený v roku 1915. Neskôr na začiatku 20. rokov vznikali ďalšie nočné podniky (Reduta, Bristol, Astória, Moderna...) s ponukou revuálnych programov a tanečnej hudby. V roku 1926 bola v Bratislave otvorená reštaurácia Estebissement Adlon, v ktorej hrávali pozvané zahraničné džezové kapely. V týchto časoch sa začali stávať súčasťou salónnych ansáblov aj hráči na trúbku, saxofón, či na bicie. Známe hudobné formácie zo zábavných podnikov dotávali príležitosť hrávať v rozhlasových vysielaniach. Výraznejšie sa vo vysielaní začali bratislavské kapely presadzovať od roku 1926, t. j. od roku, kedy vznikla bratislavská pobočka Československého rozhlasu. V roku 1929 vznikol Orchester Rádiožurnálu, hrajúci repertoár zväčša zameraný na populárnu hudbu, ktorú tvorili predovšetkým obľúbené úryvky operiet a suít. V priebehu 30. rokov začala do hudobného vysielania prenikať aj hudba zábavného tanečného charakteru, hrávaná cigánskymi kapelami v kaviarniach Reduta a Štefánka, hudba niektorých dobových džezových zoskupení, koncerty vojenského orchestra z Trenčianskych Teplíc, či ľudovej hudby Samka Dudíka.
Koncom 30. rokov sa v zahraničných médiách šíril džez, swing, country and western, či iné populárne žánre, no v Čechách bola po tlakom fašistickej propagandy populárna hudba zakázaná. Situácia spätá s populárnou hudbou sa aj u nás v tomto období komplikovala, nakoľko kultúrnu politiku novovzniknutého Slovenského štátu začalo regulovať Nemecko. Nemecká fašistická propaganda poukazovala na to, že tento druh kultúry je produktom nečistých rás (židovskej, a černošskej). Pre mládež sa tak swing stal jedným zo symbolov odporu proti obmedzenosti diktatúry totalitného režimu. Obmedzovanie zo strany nacistov, dokonca od roku 1941 zákaz tanca a spolitizovanie kultúry, vyvolal u mládeže opačnú reakciu, odpor voči režimu a zvýšil záujem o populárnu hudbu. V období 2. svetovej vojny mnoho českých džezových umelcov končilo v koncentračných táboroch, či v emigrácii.
Na Slovensku nebol voči nemeckým kultúrnym požiadavkam výraznejší odpor. U obyvateľstva Slovenského štátu v období 2. svetovej vojny dominoval záujem o ľudovú hudbu. Kladný vzťah k národným kultúrnym tradíciám nebol v rozpore s predstavami vládnucich nacistických strán.[1]
Prvá gramofónová platňa s nahrávkou slovenskej tanečnej hudby vyšla v roku 1935. Boli to dve tangá nahrané v roku 1934: „Dita“ od autorskej dvojice Alexander Aranyos a Štefan Hoza a „Nepovedz dievčatko nikomu“ od autorov Dušana Pálku a Štefana Hozu.[2][3] V začiatkoch vývoja populárnej hudby na Slovensku patril k najvýznamnejším predstaviteľom pôvodnej slovenskej populárnej hudby skladateľ Gejza Dusík, ktorý nadviazal na tvorbu jedného z prvých predstaviteľov slovenskej operetnej tvorby prelomu 19. a 20. storočia Miloslava Francisciho. Gejza Dusík v druhej polovici 40. rokov založil vlastné nezávislé hudobné vydavateľstvo, takže patrí zároveň aj medzi zakladateľov hudobného priemyslu populárnej hudby na Slovensku. Medzi významných interpretačných predstaviteľov slovenskej zábavnej hudby patrí dnes už legendárny spevák František Krištof Veselý. Začiatky slovenskej populárnej hudby boli žánrovo späté so zmesou zľudovených operetných melódií v zmesi s dobovým džezom a popom.[4] Prvé amatérske džezové formácie začali na Slovensku vznikať na sklonku 40. rokov. Bol to napríklad Tanečný orchester bratislavských vysokoškolákov (r. 1947), zameraný na swing a čiastočne aj moderný jazz, či Ali Jazz Band v Seredi (r. 1946). Prvým profesionálnym džezovým orchestrom na Slovensku bol bratislavský Dixieland (1956). Medzi priekopníkov džezu na Slovensku patril Siloš Pohánka.[5]
- skladatelia: Gejza Dusík
- textári (libretisti): Pavol Braxatoris, Otto Kaušitz, Ali Brezovský
- interpreti: František Krištof Veselý, Štefan Hoza, Dr. Janko Blaho, Siloš Pohánka...
1948 – 1960
Vývoj slovenskej populárnej hudby je vzhľadom na povojnové štátne usporiadanie úzko spätý s vývojom populárnej hudby vo vtedajšom Česko-Slovensku. V povojnovej ére po februárových udalostiach v roku 1948 prevládalo budovateľské hnutie. 50. roky 20. storočia boli poznačené rozdelením vplyvu svetových mocností na dva silné bloky. Česko-Slovenská kultúra, pod patronátom vtedajšieho Sovietskeho zväzu bola ovplyvnená protikapitalistickým postojom komunistických vládnych garnitúr na čele s Klementom Gottwaldom. Všetky buržoázne produkty, teda aj produkty hudobného priemyslu, boli považované za nepriateľské. Cenzúra sa hlboko dotýkala kultúry mládeže, preto nebol vplyv popularity rock and rollu 50. rokov v krajinách východného bloku až taký výrazný.
Masová kultúra mládeže na Slovensku bola ovplyvnená politicky organizovaným budovateľským hnutím. Povojnové mládežnícke Slovensko bolo pod vplyvom zlatej éry rozvoja Socialistického realizmu. V republike bol organizovaný boj proti spoločnému triednemu nepriateľovi, perzonifikovanom hrozbou svetového imperializmu. Vznikal kult budovateľských piesní, ktoré boli ľahko zapamätateľné. Veľký význam pre hudobnú kultúru mládeže na slovenskom vidieku v povojnovom období mal ľudový folklór.
Populárna hudba začala na slovensku predbiehať popularitu ľudovej hudby až po roku 1950. Spočiatku to bol fenomén spätý so zábavou vo veľkých mestách, populárna hudba bola súčasťou vystúpení v zábavných podnikoch, k širšej verejnosti sa dostávala rozhlasovým vysielaním. Dominantným interpretom džezovej hudby na Slovensku bol Orchester Siloša Pohanku. Siloš Pohanka patril k prvej generácii hudobníkov slovenskej populárnej hudby.[5]
- skladatelia: Gejza Dusík, Karol Elbert, Andrej Lieskovský, Vieroslav Matušík, Gejza Toperczer
- interpreti: František Krištof Veselý, Štefan Hoza, Dr. Janko Blaho, Melánia Olláryová, Siloš Pohánka
Referencie
- ↑ Historická revue: džez
- ↑ a b c d Hospodárske noviny: Slovenská továreň na výrobu hitov
- ↑ aktualne.sk: Vychádza Antológia slovenskej populárnej hudby
- ↑ Slovakia Cultural Profiles: Populárna hudba - muzikál a prvé slovenské hviezdy
- ↑ a b Osobnosti.sk: Siloš Pohánka jazzový hudobník (trúbka, dirigovanie)
- ↑ Fero Hora vyberá: Hystéria s Beatles a zuby na gitare
- ↑ Laco Lučenič: Zlé drogy, alkohol, aj zlý sex:
„Za komunistov sa cenzurovali texty. Ako to prebiehalo v praxi?“
„Bola na to nejaká komisia. Texty sa posudzovali z dôvodu, či náhodou nie sú ideologicky záškodnícke.“ - ↑ Slovo: Malá spomienka na veľký festival
- ↑ Šarm: Mirka Brezovská - Dievča, neplač!
- ↑ Peter Lipa (oficiálna stránka): Biografia
Zdroj: www.sk.wikipedia.org