MÚZEUM SLOVENSKÝCH HISTORICKÝCH ZVUKOVÝCH NAHRÁVOK

60. roky 20. storočia

K zlepšeniu situácie prechodne došlo až začiatkom 60. rokov. Na Slovensko sa rôznymi cestami začali dostávať hudobné nahrávky predstaviteľov hviezd rock and rollovej hudobnej scény (Elvis Presley, Chuck Berry..). Boli to albumy, či single, ale hity na stredných rozhlasových vlnových dĺžkach vysielalo v TOP 20 aj legendárne Rádio Luxemburg. Hity sa nahrávali, kde sa dalo, hľadala sa kvalita, ktorá neznamenala to, čo si predstavujeme dnes pod skratkou Hi-Fi.

V polovici 60. rokov naplno prepukla v anglofónnych krajinách beatová horúčka, vzrastala popularita hudobnej produkcie ktorej predstaviteľmi boli hudobníci povojnových generácií mládeže. Sólové hviezdy, typu Elvisa Preslyho začali nahrádzať hudobné skupiny ako The Beatles, The Kinks, The Who, The Shadows, Cream, či Rolling Stones, začala zlatá éra bigbítu. Slovenská hudobná produkcia sa v 60. rokoch spočiatku zameriavala na napodobňovanie a nahrávanie coververzií známych hitov, no vznikali aj hudobné formácie, ktoré spočiatku podľa vzoru britských The Shadows hrávali inštrumentálne kompozície. V období rokov 1965 – 1967 pretrvával názor, že oficiálnym jazykom bigbítových skladieb je angličtina. Medzi priekopníkov populárnej česko-slovenskej hudobnej tvorby patrí bratislavská skupina The Beatmen, neskôr The Soulmen, so spevákom Dežom Ursínym. S touto skupinou sa spájajú mená neskorších ďalších predstaviteľov populárnej hudby na Slovensku ako boli Fedor Frešo a Dušan Hájek.

Koniec 60. rokov bol spojený s udalosťami okolo Pražskej jari. Hlavné mesto Česko-Slovenska, Praha, sa v tomto období nakrátko stalo jedným zo svetových centier hudobného diania. Konali sa v nej vystúpenia zahraničných skupín, tri ročníky Československých beatových festivalov, kde sa presadili aj slovenské kapely ako The Soulmen, skupina Blues Five (hrali v nej: Peter Lipa, Dušan Hájek, Jaro Filip, Janko Lehotský...), či ďalšia formácia s názvom Prúdy. V roku 1967 vznikla skupina Modus. Svoju hudobnú kariéru začali osobnosti ako Pavol Hammel, Marián Varga, Ján Lehotský, alebo Ján Baláž, s hudobníkmi začali spolupracovať mladí textári: Kamil Peteraj, Boris Filan. V roku 1968 Pavol Hammel a Marián Varga so skupinou Prúdy vydali legendárny album Zvoňte, zvonky.

• skladatelia: Dežo Ursíny, Pavol Hammel, Marián Varga
• textári (libretisti): Rudolf Skukálek, Boris Filan, Ján Čižmár, Kamil Peteraj
• interpreti: Dežo Ursíny, Pavol Hammel
• kapely nastupujúce v šesťdesiatych rokoch: The Beatman, The Soulmen, Prúdy, The Gentlemen, The Blues Five, Mr. Jet, Meditating Four

70. roky 20. storočia

Dôsledkom politickej situácii obdobia tzv. Normalizácie v Česko-Slovensku po rokoch 1968 – 69 bol ovplyvnený aj vývoj slovenskej populárnej hudby. V prvej polovici 70. rokov došlo k zaujímavému fenoménu, keď československé médiá chŕlili množstvo zahraničných hitparádových hitov vo forme ich coververzií spievaných v slovenskom, či českom jazyku spevákmi ako boli Marcela Laiferová, Dušan Grúň, Eva Kostolányiová, Jana Kociánová, Oľga Szabová, Eva Máziková, neskôr Karol Duchoň, Karol Konárik iní. Pôvodné verzie piesní sa v médiách oficiálne nevysielali. Spevákov väčšinou nesprevádzali hudobné skupiny, ale orchestre, v ktorých názvoch dominovali mená ich kapelníkov. Tieto hudobné telesá mali, okrem prevzatých vecí, džezový, kantilénový a dixielandový repertoár (Orchester Juraja Velčovského, VV systém Vlada Valoviča...). Nakoľko ich hranosť a vplyv v médiách bol silný, z pôvodnej slovenskej tvorby dominovali autorské diela ich dvorných skladateľov.

Hudobná tvorba bigbítových, kapiel prvej polovice 70. rokov patrila skôr k okrajovým žánrom jej popkultúry. Z pôvodnej slovenskej tvorby rockovejšieho žánru bola v prvej polovici 70. rokov v popredí skupina Prúdy, postupne sa do mainstreamového prúdu dostávali kapely, ktoré začínali ako sprievodné hudobné telesá sólových spevákov (skupina Ľuba Beláka, Prognóza).

Skupiny akými boli napríklad artrocková kapela Collegium Musicum, bigbítové Provisorium, jazz rocková Fermáta, či Revival Jazz Band (s Petrom Lipom), boli dostupné skôr iba na koncertných pódiách, či formou nahrávok na hudobných nosičoch. Ich mená v médiách v hlavných vysielacích časoch a zábavných reláciách nerezonovali. Do podvedomia širšieho publika sa diela artrockovej a jazzrockovej hudby dostávali aj vo forme hudobných zvučiek niektorých relácií. Na slovensku sa usporiadavali tzv. fonotéky, ktoré boli predchodcami dnešných diskoték. Medzi najvýznamnejších diskotékarov a hudobných redaktorov, ktorý začínali v období normalizácie patrí dnes už legendárny Fero Hora.^[6]

V sedemdesiatych rokoch o účinkovaní hudobných skupín rozhodovali rôzne komisie. Vrcholným orgánom, ktorý cez klasifikačné, reklasifikačné skúšky, či rôzne prehrávky overoval a odsúhlasoval profesionálnu dráhu hudobných umelcov bol Slovkoncert. Všetci interpreti bez rozdielu museli dokazovať, že vedia hrať, ovládajú hudobnú teóriu či dejiny slovenskej hudby.^[2] Piesne interpretov museli prechádzať schvaľovaním aj cez textové komisie, neraz sa stávalo, že pesničky a aj celé albumy vďaka dedukciám členov týchto komisií končili v trezoroch.^[7]

V roku 1971 vzniklo slovenské hudobné vydavateľstvo Opus, došlo tým k čiastočnému vyčleneniu slovenského hudobného trhu od českého. V českých hudobných vydavateľstvách Supraphon a Panton publikovali zo slovenských hudobníkov väčšinou iba ti, ktorí boli známi na federálnej úrovni a umelci z oblasti vážnej hudby.^[2]

Dôležitým fenoménom pre rozvoj slovenskej populárnej hudby sa stalo usporiadavanie hudobných festivalov. V totalitnom režime bol ich počet obmedzený, dôsledkom čoho bol význam úspešného účinkovania pre interpretov dôležitým krokom pre ich ďalšiu hudobnú kariéru. Od roku 1975 sa začali v bratislavskom PKO konať Bratislavské jazzové dni, na ktorých vystúpili svetové kapacity tohto žánru: Jack DeJohnette, Stanley Clarke, John McLaughlin či Steve Coleman. Prezentovali sa nich aj slovenskí džezoví umelci, mali vystúpenia s hosťami zo zahraničia, slovenská džezová scéna aj vďaka tomuto festivalu získavala rešpekt v zahraničí.

Jedným z najvýznamnejších hudobných festivalov, ktorý formoval vývoj populárnej hudby v bývalom v Česko-Slovensku bola Bratislavská lýra. Lýrové začiatky siahajú do roku 1966, teda do doby, keď sa v Prahe začínali konať prvé ročníky Československého beatového festivalu. Pražské beatové festivaly po prvých troch rokoch zanikli, Bratislavská lýra zostala a stala sa tak najvyššou federálnou súťažou, na ktorej sa hodnotila úroveň pôvodnej česko-slovenskej tvorby. V prvých ročníkoch šlo hlavne o úspechy sólových interpretačných umelcov a typického, po vzore ďalších svetových hudobných festivalov, kantilénového žánru (Karel Gott, Eva Pilarová, Marta Kubišová, Karel Černoch, Marcela Laiferová, Eva Máziková, Karol Duchoň...). Od roku 1977, keď zlatú lýru vyhrala skupina Modus so skladbou „Úsmev“, sa do popredia záujmu porotcov dostala aj tvorba hudobných skupín a ich sólistov (Marika Gombitová, Miro Žbirka, Elán, Olympic...). Týmto spôsobom vznikla určitá referencia a stúpol záujem verejnosti o tvorbu bigbítových skupín. Na lýru spoza železnej opony prichádzali aj zahraniční hostia, z ktorých mnohí patrili k hviezdam svojej doby napríklad: Udo Jürgens, Beach Boys, Cliff Richard, Josephine Baker, Rubettes, Boney M, Hot Chocolate, Showadywady, Billy Preston, Amanda Lear, Smokie, John Mayall a ďalší.^[8]

V roku 1971 vzniklo rádio Hvězda. Populárne boli rôzne rozhlasové relácie pre mladých, v rozhlase to bolo Mikrofórum, či motoristická relácia Pozor zákruta ktorá sa vysiela dodnes. Dôležitým printovým médiom pre populárnu hudbu na Slovensku bol časopis Populár, ktorý vydával Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.^[2]

Podstatný význam pre prezentáciu nových slovenských hudobníkov mali aj ďalšie hudobné festivaly ako bol Slovenský festival politickej piesne v Martine či Bystrické zvony. Napríklad na Festivale politickej piesne v Martine okrem mnohých ďalších prvýkrát na seba výraznejšie upozornil Peter Nagy s piesňou „Nagasaki“. V susednom Česku vystúpil v roku 1988 na festivale Písně za mír v Lipniciach vtedajší disident Václav Havel.

Koncom 70. rokov sa na slovenskej hudobnej scéne začala presadzovať skupina Taktici, a na prelome desaťročia začal stúpať vplyv ďalšej hudobnej formácie, skupiny Elán...

• skladatelia: Igor Bázlik, Vieroslav Matušík, Pavol Zelenay, Peter Hanzely, Ali Brezovský, Ľubo Belák, Ivan Vašica, Branislav Hronec, Pavol Hammel
• textári: Ivan Štrpka, Alexander Karšay, Ján Čižmár, Boris Droppa, Tomáš Janovic, Jozef Augustin Štefánik, Alojz Čobej, Ľuboš Zeman, Peter Petiška, Peter Guldán, Zoro Laurinc, Kamil Peteraj, Boris Filan, Daniel Hevier
• interpreti: Marika Gombitová, Pavol Hammel, Marcela Laiferová, Dušan Grúň, Eva Kostolányiová, Ivan Krajíček, Zora Kolínska, Jana Kociánová, Oľga Szabová, Eva Máziková, Karol Duchoň, Karol Konárik, Peter Lipa
• kapely: Orchester Juraja Velčovského, Orchester Braňa Hronca, VV systém Vlada Valoviča, Orchester Gustáva Broma, Orchester Gustáva Offermana, Prognóza, Taktici, skupina Ľuba Beláka, Za-ja-ce kapelníka Pavla Zajáčka, Jazdci, Prešporok.
• hudobné albumy: Pavol Hammel/ Marián Varga – Zelená pošta (1972), Collegium Musicum – Konvergencie (1972), Collegium Musicum Live (1973), Pavol Hammel – Na II. programe sna (1973), Šľahačková princezná (1973), Hráč (1973), Stretnutie s tichom (1977), Karol Duchoň – Karol Duchoň (1974), Čardáš dvoch sŕdc (1976), Modus – Modus (1977), Fermáta – Huascaran (1977), Dunajská legenda (ako Fermata r. 1979), Dežo Ursiny – Pevnina detstva (1978)

Referencie

1. ↑ Historická revue: džez
2. ↑ ^{a b c d} Hospodárske noviny: Slovenská továreň na výrobu hitov
3. ↑ aktualne.sk: Vychádza Antológia slovenskej populárnej hudby
4. ↑ Slovakia Cultural Profiles: Populárna hudba - muzikál a prvé slovenské hviezdy
5. ↑ ^{a b} Osobnosti.sk: Siloš Pohánka jazzový hudobník (trúbka, dirigovanie)
6. ↑ Fero Hora vyberá: Hystéria s Beatles a zuby na gitare
7. ↑ Laco Lučenič: Zlé drogy, alkohol, aj zlý sex:
   „Za komunistov sa cenzurovali texty. Ako to prebiehalo v praxi?“
   „Bola na to nejaká komisia. Texty sa posudzovali z dôvodu, či náhodou nie sú ideologicky záškodnícke.“
8. ↑ Slovo: Malá spomienka na veľký festival
9. ↑ Šarm: Mirka Brezovská - Dievča, neplač!
10. ↑ Peter Lipa (oficiálna stránka): Biografia

Zdroj: www.sk.wikipedia.org