Vývoj a formovanie slovenského rocku v období 1960 – 1968 (2)
Začiatky slovenského bigbítu
Rocková hudba sa od swingovej a dobovej populárnej hudby začala veľmi líšiť. Nešlo iba o sociálny generačný podtext. Ten bol už daný textami kapiel, aj keď v Československu boli pri začiatkoch skôr opatrné, neškodné ba až naivné texty. Najväčšia zmena nastala pri elektrifikácii. Populárne nástroje, ako husle, alebo niektoré dychové nástroje, boli odsúvané do úzadia. Najreprezentatívnejším nástrojom rockovej hudby sa stala elektrická gitara. Kontrabas bol nahradený basovou gitarou. Bicie nástroje zostali a stali sa hlavným nositeľom rytmu. Ten sa pregnantne zmenil a stal sa najdôležitejšou zložkou skladby. Basová gitara s bicími nástrojmi sa stali nositeľmi rytmickej sekcie. K nim pribudla aj druhá sprievodná gitara. Saxofón a ostatné dychové nástroje, ktoré vo fáze swingu boli dôležité, sa čoraz menej používali, 6 hoci v začiatkoch slovenského bigbítu boli ešte využívané. Kapely v prvej fáze vývoja ich používali najmä na zábavách. Napríklad skupina Tiene bola rocková a počas tanečných zábav rozširovala svoje obsadenie na spôsob big bandov – to robilo viacero kapiel. Aj tu existuje niekoľko polemík. Napríklad bývalý hudobník z tejto éry Ľuboš Belák si myslí, že rozdiel medzi tanečnou hudbou a beatovou nemožno definovať, kvôli ich rozdielnym funkciám.7
V Československu, respektíve na Slovensku, sa nepoužíval pojem rocková hudba. Súviselo to s politickou cenzúrou a nedôverou v západný spôsob života na oficiálnej úrovni. Udomácnil sa pojem bigbít. Ten sa dodnes používa najmä v Českej republike, pri označení kapiel, hrajúcich tvrdšiu rockovú hudbu. Dokonca ani v Anglicku v tej dobe neboli jednotní pri označení rockovej hudby. Niektorí začleňovali rockovú hudbu pod pojem pop music (napríklad aj samotní hudobníci zo skupiny Manfred Mann). Príčinou, že v Československu označenie bigbít historicky nahradil pojem rock bolo, že ho zakazovali ako prejav ako západnej dekadentnej hudby. Hudobníci mohli skôr pôsobiť v „bigbítovej“ ako „rockovej“ kapele. Zo začiatku sa používal anglický ekvivalent tohto pojmu – big beat, vďaka práci Ľuboša Juríka a Doda Šuhajdu: Slovenský bigbít z roku 2008 sa udomácnila slovenská podoba slova.
K úplne prvým slovenským rockovým kapelám patrila skupina Twist Club. Popri kapele Tiene patria k zakladateľom slovenského bigbítu. Obe začali pôsobiť okolo roku 1959 – 1960. Kapely, ktoré vznikali na začiatku a v prvej polovici šesťdesiatych rokov boli ovplyvnené zahraničnými inštrumentálnymi skupinami typu Shadows, The Ventures, Spotnics. Väčšinou až po zvládnutí techniky hry na hudobných nástrojoch sa sústreďovali na spevácku časť. Hlavný vplyv na to mala skupina Beatles a štýl mersey soundu. Vďaka Beatles sa kapely začali viac sústreďovať na spevácke party a výlučne inštrumentálna hudba bola daná do úzadia. Tá hrala prím až v neskoršom období jazz rocku a art rocku. Najprv sa zamerali na techniku hry a až potom sa cibril spev a viachlasné vokály. K ďalším dôležitým slovenským bigbítovým skupinám patrili Black and White (neskôr Combo Black and White), Jolana, Sršni, Kométa, Mr. Jet and the Cannibals a ďalšie. Pre slovenský bigbít v prvej fáze bolo typické, že kapely vznikali a zanikali, formácie boli krátkodobé, hudobníci migrovali a často vznikali s tými istými ľuďmi, čo už spolu niekedy hrali. V jednej kapele sa tak mohli stretnúť ľudia z pôvodnej skupiny a v novej kapele pokračovali s novým repertoárom, alebo so skladbami, ktoré už predtým hrávali. Slovenský bigbít sa nekoncentroval iba v Bratislave, ale hral sa skoro v každom väčšom meste, či obci. Je asi nemožné kompletne zverejniť zoznam týchto skupín pre ich nestálosť, či nezáujem hudobných publicistov, ktorí nemali alebo skôr nechceli mať prehľad o regionálnych skupinách. Jedny z najznámejších nebratislavských skupín boli trnavskí The Breakers, košickí The High Brow, či The Devils, Esperanto z Novej Dubnice, či zvolenská skupina The Tin Soldier, alebo žilinská The Drinkers. Aj, keď slovenský éra bigbítu zaznamenala veľkú kvantitu kapiel, treba podotknúť, že len zopár z nich dosiahlo naozaj mimoriadnu kvalitu. Patria sem formácie, ktoré začínali síce interpretáciou zahraničných skladieb, ale neskôr vynikli aj vlastnou tvorbou. Na vrchole autentickosti sú tie, ktoré komponovali vlastné skladby a budovali si repertoár s pôvodnými textami. Medzi ďalšie dôležité atribúty patria výrazné hudobné osobnosti, profesionalita interpretácie, kvalita výsledných nahrávok (schopnosť prispôsobiť sa práci v štúdiu), originálne znaky, prostredníctvom ktorých sa diferencovali od ostatných skupín. Hľadanie jedinečných a originálnych znakov v konečnom dôsledku smeropvalo k vytváraniu nového tvaru v bigbíte a formovanie nového rockového žánru na Slovensku. Kým prvé kapely mali ešte problém s etablovaním bigbítu u obecenstva, ktoré túto hudbu až tak nepoznalo a iba sa s ňou zoznamovalo, skupina The Beatmen už išla na istotu. Najslávnejšia zostava bola Miroslav Bedrik na sprievodnej gitare, Marián Bednár na basgitare, Peter Petro na bicích nástrojoch a Dežo Ursiny na sólovej gitare, ktorý nahradil Stanislava Herka. Zo začiatku sa preslávili hlavne hodnovernými interpretáciami kapely The Beatles,9 a potom žiadna zo slovenských skupín nemala dovtedy taký profesionálny manažment ako The Beatmen, s čím súviseli ďalšie sprievodné znaky (uniformy, osvetlenie, choreografia atď.). Tie na prvý pohľad nesúvisia s hudbou, ale so šoubiznisom určite áno.10 Spoločné hudobné znaky, prevzaté od Beatles boli gitarové obsadenie, viachlas, používanie citoslov, respektíve shoutové výkriky (napr. yeah, yeah), durové a mollové prelínanie melódií, na svoju dobu harmonicky odvážne.11 Beatmen chceli reagovať na tento zvuk a preto sa podľa toho štylizovali. Kým v Beatmenoch plnil Dežo Ursiny dôležitú, ale predsa len dopĺňajúcu funkciu, ktorá smerovala k spoločným cieľom, neskôr sa dostal na sólovú dráhu, kde okolo seba obklopoval známych muzikantov. Sám Ursiny prešiel vývojom od jednoduchých skladieb až po zložité kompozície, bol fascinovaný rock and rollovým štýlom Little Richarda.12 Jeho smerovanie ho však posunulo k beatu a neskôr k progresívnemu rocku. Aj keď boli Beatmen poznačení zvukom a tvorbou kapely Beatles, už od začiatku sa snažili aj o vlastnú tvorbu. V roku 1964 ešte zastávali názor, že bigbít má znieť hlavne v anglickom jazyku.13 Texty pre nich napísal Juraj Lihosit, ale aj Ursínyho mama – Elena. Angličtina predstavovala pre Ursinyho veľkú voľnosť kvôli frázovaniu a deklamácii slova. Úspech Beatmen bol položený na štvorhlasných vokáloch. Tie sú melodické, ale niekedy zájdu do disonantnej polohy, napríklad v skladbe The Enchanted Line. Ursiny nebol dvorným skladateľom skupiny, hoci sa často prejavovala jeho dominantná povaha, pri komponovaní piesní postupovali buď spoločne, oddelene alebo vznikali autorské dvojice. Na úspechu kapely sa veľkým dielom podieľal ich manažér Peter Tuscher. Funkcia manažéra v tej dobe nemohla existovať, lebo pre “súdruhov” bola považovaná za synonymum príživníctva, Tuscher sa musel stať aj spevákom na papieri. Jeho funkcia sa volala “vedúci skupiny”.14 To bol iba jeden z príkladov paradoxov tejto doby. V Československu vypuklo okolo tejto skupiny davové šialenstvo. Bolo nazývané „beatmániou“, čo odkazovalo na „beatlesmániu“. Beatmen mali úspech aj v Prahe, ktorá bola považovaná za Mekku československej populárnej hudby. The Beatmen mali veľkú ambíciu preraziť, a práve tá ich nakoniec pochovala. Od anglickej kapely Manfred Mann dostali vďaka úlohe predskokanov na ich bratislavskom koncerte pozvanie na zahraničné turné. Keď im zamietli doložku na vycestovanie, kapela sa začala pomaly rozpadať. Zavládol pocit znechutenia a frustrácie z malého priestoru a túžba preraziť v zahraničí. To všetko umocnilo myšlienku na emigráciu. Po personálnych zmenách a odchode Tuschera, Beatmen emigrovali. Odišli do Nemecka, kde nahrali malú platňu s dvoma skladbami Stand Up And Go a As You Love Me. Dežo Ursiny zostal v Bratislave a založil si novú skupinu Soulmen, ktorá bola obdobou kapely Cream. Rozhodli sa pre fungovanie v triu, čo bolo zapríčinené rôznymi udalosťami. Hrali v stabilnom personálnom obsadení: Vlado Mallý – bicie nástroje, Fedor Frešo – basgitara a Ursiny – gitara. Opäť sa kládol veľký dôraz na spoločné vokály. Soulmen nahrali jednu malú platňu vo vydavateľstve Panton so skladbami I wish a were; Baby do not Cry; Sample of Happiness a Wake up. Ursinyho hra na gitare bola úsporná, nikdy nebol veľkým technickým gitaristom. Jeho sóla sú krátke, ale hodia sa do konceptu skladieb. V týchto skladbách cítiť veľkú napätie a v skladbe Sample of Happiness je veľký kontrast medzi pomalou a rýchlou pasážou. Práca s dynamikou je zreteľná. V skladbách je výrazná basgitarová linka, ktorá vybočí zo svojej rytmickej podstaty. Gitara je na pomedzí riffov, rytmu a medzivyhrávok. Gitarových sól je menej a sú kratšie. Oveľa častejšie sa vyskytujú gitarové vyhrávky, medzihry. Zo skladieb cítiť bluesový nádych. Ursiny mal hlavne koncertné ambície, a preto Soulmen pomerne často účinkovali. Rozpadnutie kapely umožnilo vznik New Soulmen. Tu sa už objavili klávesy, ktoré až do svojej smrti Ursíny neopustil. Hral na nich Janko Lehotský, ktorý neskôr pokračoval v kapele Modus, ale aj v sólovej dráhe. New Soulmen pôsobili iba rok a aj keď nahrali zopár rozhlasových nahrávok, nemali ani jedno koncertné vystúpenie. Aj to bol dôvod pre skoré ukončenie tohto projektu. Tu už Ursínyho viac ťahalo k progresívnemu rocku. Pesničky majú dlhšiu minutáž a nepôsobia tak ucelene ako v Soulmen. Sú uvoľnenejšie a ich aranžmány pestrejšie. Ide o prvý krok k džezovejšiemu a progresívnejšiemu Ursinymu štýlu. Na bicích nástrojoch hral Peter Mráz, ktorý hrával v jazzových formáciách a jeho jazzový štýl je rozpoznateľný. Pokrok zaznamenala inštrumentálna časť, keďže už sa kládol rovnaký dôraz na vokálnu aj inštrumentálnu zložku.15 New Soulmen mali krátke trvanie a boli prestupnou stanicou Deža Ursinyho, ktorý začal spolupracovať so slovenskými textármi a nahral výnimočné progresívno rockové albumy. Ešte viac k autentickej forme slovenského rocku prenikli Prúdy. Bolo to hlavne kvôli slovenským textom, koncepčným prácam na albume a vplyvu ľudovej melodiky. Prúdy vznikli na troskách skupiny The Jets. Zanechali anglický názov a začali spievať po slovensky. Skupina mala veľmi zaujímavé personálne obsadenie. Ku folkovému prejavu Pavla Hammela sa pridal Marián Varga s konzervatoristickými návykmi. Varga viackrát v rozhovoroch a monografiách spomínal, že zo začiatku mal k beatu odpor. Mal rád klasickú hudbu a rocková hudba sa mu videla málo zaujímavá. Keď však videl, ktorým smerom sa poberá vážna hudba dvadsiateho storočia, odvrátil sa od myšlienky študovať kompozíciu. Nechcel tvoriť hudbu pre pár jednotlivcov a elitu. Veľmi ho zaujala tvorba skupiny Beatles a im podobných. Artificiálnu hudbu počúval aj vtedy, akurát hľadal komunikatívnejší hudobný prostriedok a tým bol pre neho bigbít.16 Varga otvoril dvere klavíru do bigbítu.17 Dovtedy bol využívaný len ako prostriedok na cvičenie, ale skupiny sa mu vyhýbali (hlavne v druhej polovici 60. rokov, na začiatku bigbítu bol využívaný kvôli tanečným zábavám) pri nahrávaní a koncertovaní. Originálny zvuk plynul z postavenia klavíra v Prúdoch. A takisto z netradičnej Vargovej interpretačnej hry. Ďalším vynikajúcim inštrumentalistom bol Fedor Frešo, ktorý už v Soulmen pútal pozornosť netradičnou technikou hry na basgitare. Fedor Letňan nebol až takým technickým hráčom, ale jeho gitarové riffy boli veľmi nápadité. Vystriedal sa s Petrom Sallerom, ktorého najznámejší riff je v skladbe Zvoňte Zvonky. Výnimočnosť ich prvého albumu Zvoňte Zvonky spočíva v zohratosti kapely a výnimočných individualít so silnými nápadmi a invenciou. Varga nebol zaťažený rockovými stereotypmi a prinášal nielen umelecké postupy, ktoré sa naučil na konzervatóriu. Nikdy sa neznížil k schematizmu, ale hľadal vždy nové cesty, ktoré by obohatili zvukovú stránku. Tým, že poznal zákonitosti skladby a skladateľský proces, vedel lepšie korigovať svojich spoluhráčov a usmerniť ich. Aj, keď Varga de facto vytlačil Hammela na istý čas z pozície skladateľa, v personálnych otázkach bol jasne presvedčený o správnosti jeho speváckeho nasadenia. Hammelov spevácky prejav sa zmenil. Prestal používať vibráto a začal spievať civilne. Už na LP Zvoňte zvonky počuť, ako tlmí a nepreťahuje zbytočne dlhé tóny. Preto jeho spev dobre korešpondoval s hudbou a nerušil text. Toto všetko využil vo svojej dráhe folk rockového pesničkára. Hammel nemal silný hlas, ale vedel slovenské texty interpretovať v ľudskej podobe. Tým, že Hammela ťahalo k Dylanovi, Donovanovi a zvyšok skupiny k tvrdšiemu beatu, vznikol zaujímavý mix foku a rocku.18 A keď Marián Varga priniesol do skupiny svoj rukopis, bol tu ešte väčší autentizmus, líšiaci ich hudbu od tvorby ostatných kapiel. Aj, keď pôvodne prišiel Varga ako radový člen, neskôr sa de facto stal jeho hlavným kapelníkom, ktorý mal hlavné slovo k aranžovaniu a komponovaniu. Podľa Hammela však boli kompaktní: “Marian nevpadol do Prúdov, my sme si ho zavolali ako klaviristu, nemal čo robiť (opustil konzervatórium) – už sme nechceli hrať len gitarové skladby. Vtedy sme sa nehrali na sólistu, autora a podobne. Chceli sme byť kompaktná skupina Prúdy so svojimi vlastnými skladbami”.19 Predzvesť jedného z najsilnejších slovenských rockových albumov boli dve malé platne, ktoré vydal Supraphon. V roku 1969 vychádza najvýznamnejší počin éry slovenského bigbítu platňa Zvoňte zvonky. Oficiálny uznanie prvého dlhohrajúceho albumu však má v Československu skupina Olympic, ktorá svoj titul Želva nahrala v roku 1968.20 Je zvláštne, že Zvonky zvoňte pôsobí tak koncepčne, aj keď sa naň nahrávali skladby, ktoré už boli dávno hotové a dokonca v rôznych zostavách. Je to prvý slovenský rockový album s ucelenou dramaturgiou. Dovtedy tiež vychádzali albumy, ale išlo skôr o malé platne. Zvonky zvoňte sú jedinečným autentickým výsledkom pokusov o slovenský rockový album. Išlo aj o spojenie sveta gitár so sláčikmi a dychmi. Už aj predtým používali kapely takéto obsadenia, ale išlo skôr o programovú náplň tanečných orchestrov. Tiež bolo v minulosti skoro nemožné, aby sa časť profesionálneho telesa podujala nahrávať bigbítovú hudbu. Na albume je dominantný rukopis Mariána Vargu. Skomponoval až osem skladieb a na jednej sa spolupodieľal. Hammelova “folkovosť” sa prejavuje hlavne v skladbe Balada o smutnom Jánovi a Jesenné litánie. Túto folkovosť podčiarkuje aj akustická gitara s píšťalkou. V Prúdoch boli muzikanti, ktorí mali školenie stredného stupňa na konzervatóriu a skúsenosti s praktickým muzicírovaním (pôsobili predtým v mnohých skupinách). Hudbu nerobili intuitívne, ale mali pevné základy, s ktorými vedeli veľmi dobre narábať. Pavol Hammel o tom trošku lakonicky vraví: „Tvorili sme tak, ako sme cítili a ako sme vedeli. Hlavná vec, že sme boli nezameniteľní – či už Vargov rukopis, môj – kvalitné texty s výpovednou hodnotou alebo interpretácia“.21 Slovenská melodika a ľudovosť vstupovala do ich tvorivého procesu. V skladbe Možno, že ma rada máš je citácia ľudovej piesne Zabelej zabelej.22 Už na Zvoňte zvonky sa začal prejavovať neskorší obľúbený postup Mariána Vargu. Citoval zo skladieb skladateľov vážnej hudby, aby ich mohol ďalej rozvíjať a slobodne s hudobnými motívkami narábať23. To neskoršie veľmi dobre zužitkoval v kapele Collegium Musicum. Čoskoro Mariánovi Vargovi prestal stačiť pesničkový formát24 a začal robiť dlhšie art rockové skaldby, kde naplno rozvinul svoju skladateľskú skúsenosť (s artificiálnymi motívmi) a organovú interpretáciu. Prúdy so slovenskými textami, ľudovou melodikou, pestrými aranžmánmi a rockovou dynamikou, sú vyvrcholením snahy prvého obdobia slovenského rocku – bigbítu. Okrem týchto skupín sa treba ešte zmieniť o Meditating Four, ktorý boli pokusom o slovenské blues s psychedelickými prvkami a The Buttons, ktorí boli tvrdšou odpoveďou na The Beatmen. Tú prvú viedol Jozef Barina, ktorý patril k najdôležitejším slovenským rockovým gitaristom. Kým hra niektorých gitaristov bola skôr imitačná, alebo málo technicky bravúrna, Barina si vytvoril autonómny štýl. Spolu s Ursinym patril k najinvenčnejším slovenským rockovým gitaristom prvej dekády (neskôr už aj Griglák atď.). Hudobne sa kapela opierala o blues Johna Mayalla a gitarové prvky Jimiho Hendrixa. Veľkou devízou bol Barinov chrapľavý barytón. Zaradil sa k najzaujímavejším spevákom napriek tomu, že nemal školený hlas a bol hlavne gitaristom. Mnohí ho prirovnávali ku Cocerovskému štýlu, iní v ňom videli černošské zafarbenie á la Ray Charles. Protipólom k uhladenému štýlu The Beatmen sa stala kapela The Buttons. Ak si vo svete konkurovali The Beatles a Rolling Stones, u nás to boli tieto dve kapely. Buttons sa viac sústreďovali na ostrý zvuk elektrickej gitary s tvrdým rytmom basgitary. Kládla sa dôležitosť na charakteristické precítené rytmizovanie. Vždy fascinovali ostrým agresívnym zvukom, ktorý sa stal pre nich charakteristický. Ako prvý na Slovensku začali používať špeciálny efekt, takzvaný obmedzovač – buster. Kým sa však The Rolling Stones stihli vyvinúť od agresívnejšieho rhythm and blues až k melodickému rocku, The Buttons nestihli reagovať na túto premenu svojho vzoru, pretože v období týchto prebiehajúcich zmien už na scéne nejestvovali a rozpadli sa. Je otázne, či by ďalej pokračovali vo vývoji pod vplyvom Rolling Stoens, alebo či by napredovali vo svojej vlastne ceste rozvíjania nových prvkov s rytmickými začiatkami pod vplyvom Rolling Stones. The Buttons začali znovu vystupovať až novom miléniu. Spolu s kapelou Prúdy sú jedinými kapelami, ktoré pôsobia z tejto dekády aj dnes.
(pokračovanie)
6. Kajanová, Yvetta: K dejinám rocku. Bratislava : CoolArt, s. 26.
7 Rozhovor s Ľubom Belákom cez email, marec 2011.
8. Jurík, Ľuboš – Šuhajda, Dodo: Slovenský bigbít. Bratislava : Slovart, 2008.
9. Jurík, Ľuboš – Šuhajda, Dodo: Slovenský bigbít. Bratislava : SLOVART, 2008, s. 100.
10. http://www.triumphpc.com/mersey-beat/about/founders-story2.shtml
11. Tůma, Josef: Přívoz přes Mersey. In: Melodie, roč. 21, č. 12, 1983, s. 370.
12. Jaslovský, Marian: Dežo Ursiny – Pevniny a vrchy. Bratislava : Slovart, Nadácia médiá, 1997, s. 16
13. Vejvoda, Jiří: Nárock na rock. Bratislava : Smena, 1989, s. 117.
14. Jaslovský, Marian: Dežo Ursiny – Pevniny a vrchy. Bratislava : Slovart, Nadácia médiá, 1997, s.27.
15. Jaslovský, Marian: Dežo Ursiny – Pevniny a vrchy. Bratislava : Slovart, Nadácia médiá, 1997, s. 112.
16. Uličný, Peter: Marián Varga – O cestách, ktoré nevedú do Ríma. Bratislava : SLOVART, s. 33.
17. Jaslovský, Marian: Collegium Musicum. Bratislava : SLOVART, 2007, s. 18.
18. Jurík, Ľuboš – Šuhajda, Dodo: Slovenský bigbít. Bratislava : SLOVART, 2008, s. 151; Kajanová,Yvetta: Vplyv importovaných koncertných podujatí na formovanie slovenskej populárnej hudby. In: Slovenská hudba, roč. 30, č. 4, 2004, s. 560-572.
19. Rozhovor s Pavlom Hammelom cez email. február 2011
20. Balák, Miroslav – Kytnar, Josef: Československý rock na gramofonových deskách, Brno : Indie Records, 1998, s. 292.
21. Rozhovor s Pavlom Hammelom cez email. február 2011
22. Jaslovský, Marian: Collegium Musicum. Bratislava : SLOVART, 2007, s. 37.
23. Kajanová, Yvetta: Postmoderna v hudbe. Minimal, rock, pop, jazz. Bratislava : VUK, 2010, s. 13.
Vývoj a formovanie slovenského rocku v období 1960 – 1968
Autor: Daniel Hevier
Publikované: Musicologica 1/2011
http://www.musicologica.eu/?p=223
Komentáre
Prehľad komentárov
"The Beatmen mali veľkú ambíciu preraziť, a práve tá ich nakoniec pochovala. Od anglickej kapely Manfred Mann dostali vďaka úlohe predskokanov na ich bratislavskom koncerte pozvanie na zahraničné turné. Keď im zamietli doložku na vycestovanie, kapela sa začala pomaly rozpadať." - Povídá se o tom, že doložku The Beatmen nedostali proto, že někdo v Praze řekl, že můžou jet do Anglicka jen tehdy, když s nimi pojede taky čs. vládní kapela Olympic. Což Manfred odmítnul, neboť chtěl jen originální kapelu The Beatmen a ne Olympic, který tehdy neměl ještě moc vlastní tvorby. Nevíte někdo o tom víc?
Re: The Beatmen x Olympic
(Robert Buček, 15. 7. 2015 7:38)
Veľmi fundovaný komentár, vidím, že máte prehľad. Doporučujem Vám prečítať si exkluzívny rozhovor s Mirom Bedrikom, v ktorom sa možno dočítate viac zaujímavých informácií o tejto problematike... :)
http://bucekst.blog.sme.sk/c/334694/Zabudnuti-bigbitaci-V-Miro-Bedrik-The-Beatmen.html
The Beatmen x Olympic
(J. Šesták, 14. 7. 2015 8:43)