Choď na obsah Choď na menu
 


Vývoj a formovanie slovenského rocku v období 1960 – 1968 (7)

21. 11. 2019

 

Sociologické aspekty slovenského bigbítu
 

Rocková hudba má hudobné, ale aj sociologické aspekty, s ktorými vytvára definovateľnú autonómnu oblasť. Rockové spoločenské pozadie charakterizuje predovšetkým vzdor, generačný konflikt s veľmi hlasnými decibelmi. V Československu boli jazz, swingová populárna hudba, beat, rock, blues a neskôr aj punk alebo folk tvrdo potláčané. Sociológ Vaněk vo svojej publikácii Byl to jenom rock and roll tvrdí, že v žiadnej inej komunistickej krajine Vyšehradskej štvorky nebola hudba, literatúra, film či výtvarné umenie (s výnimkou konca šesťdesiatych rokov) tak potláčané, ako u nás. Uvoľnenie nastalo aj u nás, ale až v druhej polovici šesťdesiatych rokov, avšak príchod Rusov a začiatok normalizácie znamenalo jeho koniec. Rocková hudba v Maďarsku, Poľsku, či v Juhoslávii bola viac tolerovaná kvôli zmierlivej politike vlády. Rocková hudba na Slovensku nebola režimom oficiálne schvaľovaná, ale v súvislosti s uvoľňovaním politickej klímy sa začala tolerovať a kapely mohli vystupovať, v miernej obmedzenosti aj nahrávať a vystupovať pre televíziu. Hudobníci a poslucháči trpeli nedostatkom zahraničných nahrávok, ale aj kvalitných hudobných nástrojov a ozvučenia.
 

Dôležitým médiom pre mladých ľudí bažiacich po rockovej hudbe sa stalo rádio a gramofón. Magnetofón bol určitým nadštandardom a jeho vlastník bol vlastne šíriteľom hudby. Kým v dnešnej dobe je samozrejmosťou voľné šírenie hudby, a veľká ponuka, ktorá sa ani nedá vyčerpať, v čase socializmu bola každá nová zahraničná platňa malým zázrakom. Hudobný trh v Československu, respektíve na Slovensku bol obmedzený. Platne sa požičiavali, nahrávali a mladí interpreti si skladby prehrávali a skúšali napodobňovať zahraničných hudobníkov z týchto platní. Tým pádom sa viac rozvíjali sluchové schopnosti, no na druhej strane sa podceňovala notová príprava (aj keď sa dá ťažko odhadnúť koľko percent slovenských hudobníkov z tejto doby ovládalo noty). Zahraničné rozhlasy sa stali kvôli nezáujmu československého rozhlasu o rockovú hudbu veľmi dôležité. Nahrávky beatových rockových skupín sa stal významným zberateľským artiklom. Západná elektronika sa predávala v tuzexových domoch, ktoré vznikli v ČSR od roku 1957. Domáce výrobky boli obmedzené na pár značiek, a tak neexistovala žiadna konkurencia. Znamenalo to, že ponuka bola silne limitovaná. Nástroje boli drahé a nedostatkové. V Československu sa vyrábali gitary značky Jolana, v družstve Dřevokov v Blatnej. Existovalo viacero typov a niektoré sa podobali na svetové značky. Gitary sa vyvážali aj do zahraničia, kde bol o ne pomerne veľký záujem. V zahraničí bola veľká ponuka nástrojov a ozvučovacej techniky. Slovenskí hudobníci, ktorí dostali možnosť tu hrať si ich mohli dovoliť kúpiť. Hlavne prvé slovenské bigbítové skupiny však mali veľký problém s ozvučovaním. Riešilo sa to rôznymi kompromismi, prácou elektroamatérov, alebo študentov elektrotechnických priemysloviek. Kapely vďaka tomu nemali “uniformovaný” zvuk, ale charakteristický, ktorý im bol vlastný patril a vedeli sa navzájom odlíšiť.
 

Gramofónový priemysel ovládal český Supraphon, ku ktorému sa neskôr priradil slovenský Opus (1971). Nahrať album bolo veľmi zložité a podarilo sa to len niekoľkým slovenským bigbítovým kapelám. Vlastnú profilovú platňu malo iba niekoľko súborov a ostatní sa ocitli iba na výberovej platni (okrem LP platne Beatová horúčka, 1989, vyšiel ešte Tatranský Expres – Slovenská scéna 1965 – 1970, Archiv československého rocku č. 5, vyšla v roku 1966). V rokoch 1967 až 1969 s uvoľňovaním politickej situácie sa čiastočne uvoľnila aj oblasť vydávania domácej a zahraničnej tvorby. Tí, ktorí chceli hrávať na profesionálnej úrovni, teda dostávať peniaze za svoje koncerty a nahrávky, museli byť registrovaní a chodiť na prehrávky. Väčšia časť týchto prehrávok sa týkala „politickej pripravenosti skupín“ a ďalšia znalosti z hudobnej teórie, či foriem. Najmenšia patrila hudobnej stránke. V komisii často sedeli ľudia, ktorých viac zaujímalo politická korektnosť, či hudobno teoretické chápanie, než samotné hranie.
 

Je zaujímavé položiť si otázku, či bol bigbít na Slovensku subkultúrou. Na to nie je jednoznačná odpoveď. Medzi hlavné znaky subkultúry patrí súbor kultúrnych prvkov typických pre menej kultúrne vyhranené sociálne skupiny, alebo spoločenstvá, odlišujúcich sa od dominantnej (hlavnej) kultúry. Bigbít na Slovensku bol síce odmietaný, ale u mladých ľudí nepredstavoval elitárstvo, ktoré sa neskôr prenieslo do punkrocku, heavy metalu či k „depešákom“. Bigbít bol prijímaný medzi mladými ľuďmi a postupne nadobúdal masovú podobu. Pokým skupiny subkultúr sa ťažko dostávajú do médií, pri bigbítových skupinách sa to ako tak darilo. A mnohé z nich nakoniec prenikli aj do hlavného prúdu populárnej hudby. Boli to napríklad Prúdy na Slovensku, alebo Olympic v Čechách. Kým pri neskorších punkových a metalových skupinách sa mnohí mladí ľudia mali na pozore a hľadeli na nich s dešpektom a strachom, ktorý súvisel s agresívnym postojom a uzavretosťou týchto subkultúr. Koncerty bigbítových skupín boli často prestížnou spoločenskou záležitosťou, kde sa stretávali známi, ale aj neznámi ľudia a nikomu to nepripadalo divné. Sociológ Miroslav Vaněk tvrdí, že „bigbítová hudba mala toľko skladateľov, textárov, interpretov a fanúšikov, že sa dá naozaj hovoriť o rockovej subkultúre, v ktorej rámci sa postupne vydeľovali subkultúry užšie a špecifické nielen po hudobnej stránke, ale práve svojim postojom k majoritnej spoločnosti a jej dominantnej kultúre.“ Bigbítová hudba sa u nás najviac rozšírila po nástupe kapely The Beatles. Po ich vzore si mladí ľudia nechávali narásť dlhé vlasy. „Máničky“ boli odsudzovaní, ale bol to taký rozšírený jav, že už nešlo o jednotlivé pokusy. Šírili sa tiež ideály hippies. Komunita však nebola príliš veľká, čo súviselo s politickým režimom. Najzásadnejšou prekážkou bol zákon o príživníctve.
 

Kým v USA a západných krajinách odmietali prácu a zakladali komunity, kde sa venovali napríklad pestovaniu plodín a snahe o autonómny život, u nás v Československu sa ľudia bez práce trestali väzením. Vojenská služba nebola povinná len u nás, ale aj v iných západných krajinách (americkí vojaci chodili bojovať do Vietnamu). Aj u nás boli ojedinelé pokusy o protesty. Ešte pred príchodom Rusov, keď sa konali masové štrajky, sa uskutočnila manifestácia okolo 130 mladých ľudí (v roku 1966), ktorí boli násilne ostrihaný. Konala sa na Václavskom námestí v Prahe. Aj, keď boli naši hippies apolitický, neignorovali snahu reformistov a Alexandra Dubčeka. S tým súvisí najväčší vnútorný konflikt, ktorý medzi nimi nastal v júli 1968. Časť z nich sa rozhodla vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže a inštitucionalizovať sa. Iní to brali, ako zradu a už tak málo početná skupina sa ešte viac rozpadala. Rozšíreným a negatívnym javom v západnej komunite hippies boli drogy. V Československu narkománia nebola príliš rozšírená, ale aj tu sa mladí ľudia vedeli k nim dostať. Rozšírené boli rôzne lieky, ale marihuana bola skôr zriedkavá, aj keď niektorí naši hudobníci s ňou mali skúsenosti. Čo sa týkalo imidžu hippies, na Slovensku, hlavne v Bratislave, sa s ním dalo stretnúť (hippie zjav mal aj Miroslav Žbirka). Myslíme si, že vzhľadom na charakteristiky tohto hnutia ich môžeme označiť ako subkultúru bigbítu. Nebol jeho hlavným nositeľom, ale mnohé jeho myšlienky – aj preto, že sú späté s rockovou hudbou, našli medzi muzikantmi svoje sympatie, ale o nejakom masovom hnutí nemôže byť reč.
 

Druhou otázkou je, či na Slovensku existoval „underground“ čiže hudobné podzemie (V Amerike sa vytvorila nová nezávislá podzemná scéna okolo kapely Velvet Underground, ktorá usporiadavala jam sessions a happeningy a polícia sa o nich dosť zajímala. „Underground“ nebol iba o hudbe, ale fungovala akási komunita výtvarníkov, beatníkov a ľudí, ktorí chceli žiť iným spôsobom, ako väčšina populácie.) Ak hej, s istou dávkou presvedčivosti to nebolo v šesťdesiatych rokoch, ale v nasledujúcej dekáde. Ide tu hlavne o interpretov, ktorí nemohli alebo nechceli vystupovať v médiách a nemohli im oficiálne vychádzať albumy, či nahrávky v rozhlase. Hlavne v 70. a 80. rokoch bolo v Čechách hudobný underground veľmi živý. U nás existoval tiež, ale nie až v takej veľkej miere. Ale v šesťdesiatych rokoch tu nebol. Po hudobnej stránke sa slovenský beat za desať rokov svojho pôsobenia vyprofiloval. Rocková hudba bola často nenáročná, obsahovala hudobné postupy, ktoré sa často opakovali respektíve modifikovali. Z rockovej hudby malo ísť posolstvo, malo prinášať nové myšlienky. Hlavne pri začiatkoch slovenského bigbítu to nebolo až také dramatické. Kapely chceli hlavne hrať, napodobniť a vytvoriť západný zvuk elektrických gitár. Oslovil ich rockový rytmus, melódie a tempá. Keďže po anglicky vedelo veľmi málo ľudí, textová stránka nebola podľa nás až tak dôležitá. Dokazujú to kapely, ako Tiene, či Black and White. Skupiny, ako Soulmen, či Prúdy sa už viac zameriavali nielen na výraz, ale aj na zmysel, myšlienky, či vlastný názor.
 

Emotívna stránka rockovej hudby pôsobila aj na hudobníkov, ktorí aj keď mali jednoduché texty, ktoré nevyjadrovali vzdor, dávali do výrazu aspoň svoje nadšenie. Ale ani taký Bill Haley, ktorý patril k hlavným predstaviteľom rock and rollovej hudby, nebol žiadnym veľkým rebelom a jeho texty boli často neškodné. Pre niekoho už interpretácia rockovej hudby bol istým vzdorom, alebo aspoň vyjadrením, že „hudba mojich rodičov“ je pre mňa neakceptovateľná.
 

Slovenský rock musel byť autentický. Už len kvôli špecifickým podmienkam, ktoré mal. Po prvotnej fáze kopírovania cudzích vzorov hľadal vlastnú identitu. Bývalý bubeník kapely The Beatmen Peter Petro o tom hovorí: „Čo sa týka autentičnosti, beatová hudba bola jasne imitáciou niečoho cudzieho, ale po začiatočnom období sa vypracovala nejaká slovenská verzia tejto svetovej hudby, to je jasné“. Pomocou slovenských textov a slovenskej melodiky sa im to podarilo. Hudobníci Marián Varga, Dežo Ursiny, alebo Jozef Barina boli skutočnými osobnosťami, ktoré by sa v lepších podmienkach stali dôležitou súčasťou globálneho rocku. Bol teda slovenský bigbít autentický? Vytvoril si vlastnú „tvár“? Vzniklo množstvo skupín, vytvorilo sa veľa skladieb, mnohé z nich sa žiaľ, nezachovali, ostatné sa dajú nájsť v archívoch, alebo na gramofónových platniach (či neskôr na CD).
 

Slovenský bigbít tvorili aj nadšenci na amatérskej báze, aj ľudia, ktorí sa začali hudbou profesionálne živiť a neskôr sa vyprofilovali v slovenskej populárnej a rockovej hudbe. Najväčším negatívom bolo zmarenie veľkých talentov a nádejných skupín, ktoré nemali šancu presadiť sa kvôli nemorálnosti politického režimu. Ich osud bol väčšinou podobný – rozpad kapely, emigrácia a následný odchod z aktívneho muzicírovania.


 

(koniec)

 

Vývoj a formovanie slovenského rocku v období 1960 – 1968

Autor: Daniel Hevier

Publikované: Musicologica 1/2011

http://www.musicologica.eu/?p=223

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Skladby

(EAmbros, 21. 11. 2019 10:24)

V rokoch 1960 -68 som napisal
texty na viac ako 15. Slagrov okrem toho som zlozil do 15 slagrov naspieval som ich v Slovenskom rozhlasovom studiu spieval som na dvoch Bratislavskych lyrach kde jedna bola natocena s Krautgartnovym orchestrom v Prahe druha v Bratislave piesne co neboli zmazane komunistami sa hrali I po roku 2010 v Bratislave na radiu Regina Slov Rozhlas odohral 100 tisic minut mojich skladien za ktorych som nedostal Ziadne tandiemy napriek tomu ze som bol clenom skladatelov a textarov a dostaval som platby az do 1970 ale po odchode na zapad ma nejaky sudruh vymazal.Bol som a som zabudnuta Slovenska spevacka hviezda moje piesne co som zachranil si mozte vypocut na edambros.com pod music majte sa

 

 

Portrét


Posledné fotografie


Facebook



Archív

Kalendár
<< máj / 2021 >>


Štatistiky

Online: 2
Celkom: 174481
Mesiac: 4155
Deň: 99