MÚZEUM SLOVENSKEJ POPULÁRNEJ HUDBY

Slovenský tvorcovia bigbít v počiatočnej fáze nevenovali pozornosť problematike textov. Pôsobilo tu mnoho skupín, ktoré texty jednoducho nepotrebovali, lebo hrávali inštrumentálne skladby podľa vzoru The Shadows, Spotnics atď. Vo svojich začiatkoch sa slovenská rocková scéna uchyľovala k preberaniu alebo kopírovaniu cudzích vzorov a ich skladieb. Po uvedomení si významu autentickej hodnoty kompozície a pokusoch o vlastnú tvorbu sa začali venovať aj textovej stránke vokálno inštrumentálnej hudby. 

Rocková hudba sa od swingovej a dobovej populárnej hudby začala veľmi líšiť. Nešlo iba o sociálny generačný podtext. Ten bol už daný textami kapiel, aj keď v Československu boli pri začiatkoch skôr opatrné, neškodné ba až naivné texty. Najväčšia zmena nastala pri elektrifikácii. Populárne nástroje, ako husle, alebo niektoré dychové nástroje, boli odsúvané do úzadia. Najreprezentatívnejším nástrojom rockovej hudby sa stala elektrická gitara. Kontrabas bol nahradený basovou gitarou.

Do digitálnej študovni Múzea SLPH sme pridali rozsiahly dobový rozhovor s Marikou Gombitovou, uverejnený v časopise Melodie v roku 1986, 5 diel seriálu Slovenský bigbít a rovnako 5. diel dokumentárneho cyklu českej televízie Bigbít.

Skúmanie genézy slovenského rocku predstavuje viac vrstevnú problematiku, zviazanú so spoločenskou, politickou situáciou a vývojom v kontexte zahraničného rocku. Napriek značnému časovému odstupu nie je dodnes vyjasnené presné datovanie, periodizácia1 a štýlová stratifikácia slovenského rocku. Z našich výskumov vyplýva, že slovenský rock dospel po počiatočnom kopírovaní do fázy svojej autenticity. Slovenský rock sa vyvíjal v relatívne krátkom časovom horizonte, v ktorom prežíval rozličné fázy. Iný pohľad na tento žáner poskytovali päťdesiate roky v čase prísnej kultúrnej politiky totality, iný v “slobodnejších” a reformovanejších šesťdesiatych rokoch a iný po príchode vojsk varšavskej zmluvy, ktoré de facto znamenali koniec istej epochy.

Návrh periodizácie. Nami navrhovaná periodizácia vychádza z existencie hlavného prúdu populárnej hudby, do ktorého sa včleňujú jednotlivé žánre svojim vznikom a vnútorným vývojom.

Od roku 1959 sa pritom hovorilo o podpore malých javiskových foriem na zjazdoch československých skladateľov, slovenských skladateľov, dokonca aj v uzneseniach UV KSS.40 V dokumente strany z roku 1962 sa oficiálne zrovnoprávňujú všetky malé hudobné formy, tvrdí sa, že patria medzi umelecké žánre, ale konštatuje sa, že na Slovensku sa zábavná hudba redukuje výlučne na tanečnú hudbu. Pod pojmom malé hudobné formy si však funkcionári predstavovali piesne pionierov, tvorbu pre zbory a súbory Ľudovej umeleckej tvorivosti, masové piesne, dychovú hudbu a tzv. vyšší populár.

Pre ďalší vnútorný vývoj slovenskej populárnej hudby bol významný rok 1955, v ktorom dochádza k etablovaniu slovenskej populárnej piesne, k všeobecnej recepcii poslucháčskej verejnosti dokonca do takej miery, že víťazili nad predajom zahraničných šlágrov a českých populárnych piesní. Išlo o piesne: Andrej Lieskovský – Na dobrú noc bozk ti dám (beguin), Vám o láske spievam (valčík), Šebo – Martinský – Zavri oči krásne (tango), Zdeněk Cón – Palátová: Nie som už sám (tango), Milan Novák – Palátová: Ako vták letí v diaľ (pomalý fox), Gejza Dusík – Andrej Braxatoris: Marína (tango). Nová gramofónová reedícia piesní Dušana Pálku: Prečo sa máme rozísť, Gejzu Dusíka: Tak nekonečne krásna mali taký úspech, že z hľadiska predaja gramofónových platní v období 1949 – 58 sa umiestnili na 4. mieste.

Pri dokumentovaní organizácie hudobného života na Slovensku sa zväčša autori v prácach obmedzujú na konštatovania o existencii alebo absencii vydavateľstva, agentážnej činnosti a pravidelného koncertného života. K ideologickým zásahom do umeleckej aktivity hudobníkov sa niektorí vôbec nevyjadrovali, keďže ich pokladali za tabuizované. Iní autori k tomu boli často donútení vzhľadom na okolnosti pri publikovaní priamo redakciou alebo zásahmi zhora. Mnohé ideologické nánosy súviseli s konkrétnou situáciou v kultúrnej politike v danej dobe.

Pre komplexný výskum vývoja slovenskej populárnej hudby je potrebné sumarizovať doterajšie parciálne výsledky jednotlivých bádateľov. Patria k nim práce Igora Wasserbergera, Ladislava Šoltýsa, Pavla Zelenaya, Františka Turáka, Mariana Jaslovského, Yvetty Lábskej – Kajanovej. V prvej fáze je potrebné zjednotiť ich pohľad na periodizáciu, vyčleniť významné historické dáta a určiť hlavné periódy, etapy vývoja žánrov jazzu, rocku, folku, šansónu, kabaretu, populárnej hudby a elektronickej tanečnej hudby. Pre určenie vývojových tendencií je potrebné zohľadniť vnútorný vývoj žánru, kultúrno – politický vývoj a vývoj organizácie a riadenia hudobného života.