MÚZEUM SLOVENSKÝCH HISTORICKÝCH ZVUKOVÝCH NAHRÁVOK

Skúmanie genézy slovenského rocku predstavuje viac vrstevnú problematiku, zviazanú so spoločenskou, politickou situáciou a vývojom v kontexte zahraničného rocku. Napriek značnému časovému odstupu nie je dodnes vyjasnené presné datovanie, periodizácia1 a štýlová stratifikácia slovenského rocku. Z našich výskumov vyplýva, že slovenský rock dospel po počiatočnom kopírovaní do fázy svojej autenticity. Slovenský rock sa vyvíjal v relatívne krátkom časovom horizonte, v ktorom prežíval rozličné fázy. Iný pohľad na tento žáner poskytovali päťdesiate roky v čase prísnej kultúrnej politiky totality, iný v “slobodnejších” a reformovanejších šesťdesiatych rokoch a iný po príchode vojsk varšavskej zmluvy, ktoré de facto znamenali koniec istej epochy.

Návrh periodizácie. Nami navrhovaná periodizácia vychádza z existencie hlavného prúdu populárnej hudby, do ktorého sa včleňujú jednotlivé žánre svojim vznikom a vnútorným vývojom.

Od roku 1959 sa pritom hovorilo o podpore malých javiskových foriem na zjazdoch československých skladateľov, slovenských skladateľov, dokonca aj v uzneseniach UV KSS.40 V dokumente strany z roku 1962 sa oficiálne zrovnoprávňujú všetky malé hudobné formy, tvrdí sa, že patria medzi umelecké žánre, ale konštatuje sa, že na Slovensku sa zábavná hudba redukuje výlučne na tanečnú hudbu. Pod pojmom malé hudobné formy si však funkcionári predstavovali piesne pionierov, tvorbu pre zbory a súbory Ľudovej umeleckej tvorivosti, masové piesne, dychovú hudbu a tzv. vyšší populár.

Pre ďalší vnútorný vývoj slovenskej populárnej hudby bol významný rok 1955, v ktorom dochádza k etablovaniu slovenskej populárnej piesne, k všeobecnej recepcii poslucháčskej verejnosti dokonca do takej miery, že víťazili nad predajom zahraničných šlágrov a českých populárnych piesní. Išlo o piesne: Andrej Lieskovský – Na dobrú noc bozk ti dám (beguin), Vám o láske spievam (valčík), Šebo – Martinský – Zavri oči krásne (tango), Zdeněk Cón – Palátová: Nie som už sám (tango), Milan Novák – Palátová: Ako vták letí v diaľ (pomalý fox), Gejza Dusík – Andrej Braxatoris: Marína (tango). Nová gramofónová reedícia piesní Dušana Pálku: Prečo sa máme rozísť, Gejzu Dusíka: Tak nekonečne krásna mali taký úspech, že z hľadiska predaja gramofónových platní v období 1949 – 58 sa umiestnili na 4. mieste.

Pri dokumentovaní organizácie hudobného života na Slovensku sa zväčša autori v prácach obmedzujú na konštatovania o existencii alebo absencii vydavateľstva, agentážnej činnosti a pravidelného koncertného života. K ideologickým zásahom do umeleckej aktivity hudobníkov sa niektorí vôbec nevyjadrovali, keďže ich pokladali za tabuizované. Iní autori k tomu boli často donútení vzhľadom na okolnosti pri publikovaní priamo redakciou alebo zásahmi zhora. Mnohé ideologické nánosy súviseli s konkrétnou situáciou v kultúrnej politike v danej dobe.

Pre komplexný výskum vývoja slovenskej populárnej hudby je potrebné sumarizovať doterajšie parciálne výsledky jednotlivých bádateľov. Patria k nim práce Igora Wasserbergera, Ladislava Šoltýsa, Pavla Zelenaya, Františka Turáka, Mariana Jaslovského, Yvetty Lábskej – Kajanovej. V prvej fáze je potrebné zjednotiť ich pohľad na periodizáciu, vyčleniť významné historické dáta a určiť hlavné periódy, etapy vývoja žánrov jazzu, rocku, folku, šansónu, kabaretu, populárnej hudby a elektronickej tanečnej hudby. Pre určenie vývojových tendencií je potrebné zohľadniť vnútorný vývoj žánru, kultúrno – politický vývoj a vývoj organizácie a riadenia hudobného života.

Medzi (už tradične) najvýraznejšie postavy slovenskej džezovej scény patrí Peter Lipa, okolo ktorého sa v priebehu jeho pôsobenia zoskupovali viac-menej účelové hudobné telesá v závislosti od ich hudobného zámeru. Už od polovice 80. rokov do roku 1995 Lipa hrával so združením T+R Band, ktoré produkovalo zmes hudobných štýlov od štandardného dixielandu, swingu, úprav skladieb vážnej hudby, rock and rollu, blues a pod.

Začiatok 90. rokov bol poznačený zmenou politickej situácie v Strednej Európe. Padla Železná opona rozdeľujúca svet na dva tábory. Otvorili sa hranice na západ, trhy bývalého východného bloku začala zaplavovať donedávna ťažko dosažiteľná produkcia. Zároveň sa spolu s ďalším tovarom naplno rozbiehal predaj nových hudobných nosičov na CD, ktoré nahradzovali pôvodné vinylové platne. Vychádzali reedície úspešných hudobných albumov v oslavovanej „stabilnej a kvalinej“ digitálnej forme.

80. roky 20. storočia sú jednou z najvýznamnejších dekád v histórii formovania slovenskej populárnej hudby. Česko-slovensko bolo stále v tomto desaťročí satelitom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Začiatkom 80. rokov došlo po úmrtí Leonida Brežneva k viacnásobnému vystriedaniu pohlavárov tejto svetovej mocnosti. V roku 1985 sa na čelo tejto krajiny dostal Michail Gorbačov, ktorý cez presadzovanie Perestrojky a hlavne glasnosti postupne dosahoval väčšiu otvorenosť východného bloku voči západu, ktorá v roku 1989 vyvrcholila Nežnou revolúciou. Väčšia otvorenosť bola zo strany vládnucich štruktúr kultúry aj voči populárnej hudbe.

Dôsledkom politickej situácii obdobia tzv. Normalizácie v Česko-Slovensku po rokoch 1968 – 69 bol ovplyvnený aj vývoj slovenskej populárnej hudby. V prvej polovici 70. rokov došlo k zaujímavému fenoménu, keď československé médiá chŕlili množstvo zahraničných hitparádových hitov vo forme ich coververzií spievaných v slovenskom, či českom jazyku spevákmi ako boli Marcela Laiferová, Dušan Grúň, Eva Kostolányiová, Jana Kociánová, Oľga Szabová, Eva Máziková, neskôr Karol Duchoň, Karol Konárik iní. Pôvodné verzie piesní sa v médiách oficiálne nevysielali. Spevákov väčšinou nesprevádzali hudobné skupiny, ale orchestre, v ktorých názvoch dominovali mená ich kapelníkov.